))
))
Že do slovinského Mariboru pôjdeme, sme vedeli ešte skôr, ako sme mali na svete šteniatko. Čiže otázka bola jediná – či budeme v Maribore aj vystavovať. Rozhodkyňu Margaretu Sundquist, ktorá chová tibeťákov už 40 rokov si predsa nemôžeme nechať ujsť. Keď sa Bhoomi narodila, bolo nám jasné, že by sme nejakú tú triedu šteniatok mohli stihnúť. Prihlášku sme odosielali v deň, keď sme si Bhoomi priviezli domov. A potom sme iba čakali a učili základnú poslušnosť – pri takom malom šteniatku je toho strašne veľa, čo ho treba naučiť, ))
))
výstavný postoj a pohyb je niekde úplne na konci. Pri venčení sme dva týždne pred výstavou začali malú chlpatú stavať do postoja – asi dvakrát denne. Hovorili sme si – veď je to šteniatko, nemusí stáť perfektne. Hlavne, aby sa jej na výstave páčilo.Keď prišiel deň D, budík zazvonil o tretej ráno a my sme sa v polosne vybrali z bytu. Bhoomi nechcela veriť, že ju uprostred noci ideme obaja vyvenčiť, ale nechala sa presvedčiť a vyšla s nami von. Po chvíľke na trávniku sme nastúpili do auta, po ceste sme naložili ešte Bhoominho brata
))
))
Bonriho s paničkou Lianou a už sa išlo smerom na juh. Šteniatka si nejaký čas na zadnom sedadle vysvetľovali, kto komu môže stúpať po chvoste – nebolo nám to síce príjemné, ale aspoň sme na prvom úseku cesty nezaspali. Keď sa malí chlpáči medzi sebou dohodli, v aute zavládlo príjemné očakávanie, čo nás na prvej výstave čaká, aké to s iným psíkom bude a či uvidíme originálneho tibeťáka Kanzeho. Cesta ubiehala pomerne rýchlo – išli sme po diaľnici krížom Rakúskom a diaľnica nás priviedla vlastne až do Mariboru, odkiaľ sme išli podľa skvelého itinerára s fotkami, ktorý posielali organizátori, ))
))
až na miesto konania výstavy. Príjemné na slovinských diaľniciach je, že človek môže platiť diaľničné poplatky aj v eurách a nemusí sa starať o slovinskú menu.Prvé, čo sme po vystúpení z auta videli, bol Kanze! Práve sa totiž prechádzal. A takto krásne sa nám začal náš prvý (a asi nie posledný) psíčkarský deň v Slovinsku. Výstava sa konala na športovom letisku v priestoroch hangáru, ktorý ponúkal aj čerstvý vzduch, ale zároveň aj ochranu pred lúčmi silného jesenného slniečka. Kruhy boli priestranné, celé pokryté kobercom, stoly na prehliadku psíkov pogumované,
))
))
ceny pekne lákavo vystavené, počas celého dňa priestor príjemne ozvučovala tibetská hudba. Našli sme si miesto a tešili sme sa z prítomnosti kamarátov aj známych. Konečne sme sa tvárou v tvár stretli s chovateľmi, s ktorými sme sa doteraz poznali iba cez webové stránky. A veruže sa bolo o čom rozprávať!Bhoomi všetko brala s ohromnou nonšalanciou, akoby už všetok ten výstavný ruch dávno poznala, a tak si iba ležala pri alebo v klietke a obzerala si svet. Sem-tam išla privítať známeho, tešila sa pozornosti iných.
))
))
My sme sa s radosťou stretli s ďalším Bhoominým bratom Bangom, ktorý bol ako šteniatko najprítulnejší a na ktorého sme boli veľmi zvedaví. Jeho panička Mateja si ho tiež nevedela vynachváliť a naši chovatelia Bára a Marťas jej ochotne poradili, ako sa Bangovi správne starať o srsť. Jeho dušička je celkom na mieste – o tú sa krásne stará celá jeho rodina.Pred oficiálnym začiatkom výstavy sme zobrali Bhoomi do kruhu, nech si všetko pekne oňuchá, nech sa zoznámi s povrchom a priestorom. A naozaj ju v kruhu zaujímalo všetko,
))
))
hlavne však tibeťák na obrázku, ktorý zdobil kruh. Potom sme sa s ňou len tak mimochodom v kruhu prebehli, skúsili ju postaviť do postoja a keď sa zdalo, že to možno pôjde, vrátili sme sa ku klietke, kde sme mali „hlavný stan“.Samotné posudzovanie sa vlieklo pomaly, ale psov bolo veľa. Tibetské teriéry boli zaradené ako druhé v poradí za tibetskými dogami (Do Khyi). Keď sa začali posudzovať tibetské teriéry, veľkú radosť nám spravil bráško Bango,
))
))
ktorý svoju triedu vyhral. Posudzovanie však bolo pre nás veľmi zaujímavé, pretože sme si vlastne v každej kategórii vybrali iného víťaza ako pani rozhodkyňa. S jej vkusom sme sa zhodli snáď iba v triede sučiek – šampiónok. Ako sa hovorí – koľko ľudí, toľko chutí.Bhoomi sa v kruhu správala tak, akoby sa už bežne chodila vystavovať. Pekne stála v postoji, pekne klusala, trpezlivo sa nechala pozrieť na stole. Toho sme sa báli najviac, lebo z pobytu na stole zatiaľ Bhoomi nikdy práve nadšená nebola. Ale nejako si to asi ani neuvedomila, že je vysoko,
))
))
bola prosto v pohode. Pani rozhodkyňa diktovala krásny posudok, naša radosť z Bhoominky bola teda veľká. Pri spoločnom behu do kruhu pred udelení poradia Bhoomi zaujalo pekné čierne šteniatko za nami, ale nedá sa jej nič vyčítať, do toho momentu aj po tom momente bola naprosto vzorná. Pani rozhodkyňa nás zastavila, podala nám ruku ako prvým, čo znamenalo, že nás zaradila na posledné tretie miesto. Ešte sme postavili šteniatka do postoja pre fotografov, dostali sme posudok a krásnu rozetku a hurá tešiť sa z toho, ako sa naša malá predviedla. Ako sa Bhoomi predvádzala môžete vidieť aj vy – stačí si kliknúť na video Bhoomi na prvej výstave.))
))
Po výstave sa psíci konečne mohli pohrať do sýtosti bez strachu, že by sa pred vystavením zašpinili a môžete tomu veriť, že si to asi každý zo psíkov vychutnával viac, ako vystavovanie, aj keď väčšina psíkov vystavovanie zvláda s prehľadom. My sme sa potom ešte tešili z rozprávania o tom, ako sa dá v Tibete nájsť a do Európy priviezť psík a mali sme aj tú česť Kanzeho pohladkať a aj keď trošku neochotne, predsa len nám slávny tibetský pes dovolil odfotiť sa s ním, za čo jemu aj jeho majiteľom veľmi ďakujeme.))
Cesta domov bola ešte rýchlejšia ako na výstavu, predsa len sa večer cestuje lepšie, ako ráno a naši dvaja tibetskí spolucestujúci (Bhoomi a Bonri) skoro celú cestu prespali. Cestu do Mariboru a aj vystavovanie v Slovinsku môžeme teda každému odporúčať. Rozhodne však stojí za to, nenechať si ujsť prestížnu výstavu tibetských plemien na budúci rok!