Arien a svet

Kynológ - teoretik

Diel štrnásty: Arien a Sannynka

Sannynka je Arienina mama. Keď boli spolu so všetkými šteniatkami, ich vzťah bol normálny. Pre Arien, tak ako aj pre ostatné šteniatka, bola Sanna centrom vesmíru. Keď sme si 8-týždňovú Arien priviezli domov, vydržala plakať s malými prestávkami na jedenie a pitie celé 4 dni a 4 noci. Bolo nám jej ľúto a sústavným plačom nás privádzala do pochybností, či sme urobili dobre, keď sme si zadovážili šteniatko. Plač však prestal a z Arien sa stalo to najposlušnejšie šteniatko v širokom okolí. Jej spomienka na mamu však zostala jasná. Kedykoľvek sa so Sannou stretne (a to už má vyše roka!), najprv skontroluje cicíky na brušku, či Sanna nemá mliečko a potom jej pár minút oblizuje papuľku. Sanna ju už berie ako dospelú sučku, nie ako svoje šteniatko, ale trpí to ako nutné zlo. A aj keď sa často nevidia, tento rituál Arien opakuje stále. Ostatné šteniatka sa tak k Sanne nechovajú a aj veterinári krútia hlavou, že sa s takým silným putom šteniatka k sučke ešte nestretli. Arien je jednoducho výnimočná.

Pokračovanie miniseriálu v septembri Kynológ - teoretik!

Diel trinásty: Arien a počasie

Arien je v podstate dosť zvláštna. To, že sa na ňu niečo z neba leje, jej ani trochu neprekáža. Keby sme ju nepoznali, povieme si, že si to ani nevšimla, že prší. Ale keď sú už na zemi hlboké mláky, to už ich Arien veľmi dôkladne obchádza. Keď sneží, je to takmer také isté. Arien si vločky nevšíma, nanajvýš si oblíže z ňufáka tie, ktoré jej tam pristali. Ale keď už je sneh na zemi v súvislejšej vrstve, to doň treba skočiť, poriadne sa ho najesť a divoko v ňom lietať sem a tam! Horúčava je asi jediné, na čo Arien reaguje okamžite. Hľadá tieň (na prechádzkach tieň svojich pánov) a ani na krok sa nepohne, ani za hodenou palicou, alebo za psím kamarátom. Ostatní sa nás pýtajú, kedy sme s ňou chodili na cvičák, že tak pekne chodí pri nohe. Vysvetľujeme, že to nás Arien cvičí robiť jej tieň a nie my ju chodiť pri nohe. Asi najsilnejšie stretnutie s počasím ale bolo predsa len v zime, keď sa všade v okolí vytvorila asi dvojcentimetrová súvislá vrstva ľadu a Arien si nemohla nájsť kúsok trávy alebo snehu na vycikanie. Kĺzali sme spolu a padali na zamrznutom trávniku, chodníku, ceste a modlili sa, aby si už Arien niekde čupla. Našťastie to trvalo iba dva dni. Ktovie, čo má pre nás matka Príroda ešte v zálohe...

Diel dvanásty: Arien a veterinár

Arien sa veterinárov nebála. Nemala dôvod. Stále sme iba prišli na preočkovanie alebo na ostrihanie pazúrikov. Všetko si spokojne odtrpela a išlo sa domov. Raz sa jej však zachytil kliešť na viečku nad okom. Blížil sa termín kvapnutia ďalšej dávky Frontlinu, a potvora kliešť si asi našiel miesto, kde bol účinok predchádzajúcej dávky minimálny. Kliešťa sme skúsili vytiahnuť, Arien však v tej najnevhodnejšej chvíli žmurkla a kliešť zostal bezhlavo visieť na pinzete. Hlavička nanešťastie zostala vo viečku. Tak sme sa vybrali k veterinárovi, aby hlavičku kliešťa Arien z viečka vybral. Zdanlivo jednoduchý úkon sa zmenil na súboj. Netušili sme, že máme takého silného psa. Dvaja ju držali, tretí chcel jemne a bez škôd vybrať hlavičku. Arien sa aj pod tlakom dvoch tiel dokázala mykať a vrtieť a keď to už vyzeralo, že sme ju na chvíľu dostali do nehybnej stabilnej polohy, zapojila hlasivky. Vyla akoby ju niekto zaživa rezal. Pritom ten úkon vyzeral, ako keď si človek vyberá tŕň z ruky. Ihla a filigránska prácička. Našťastie porovnanie síl a vytrvalosti vyšlo v prospech ľudí. Ale Arien odvtedy odmietala vstúpiť do ambulancie. Zlomil ju až mladý pán doktor, ktorý odhalil jej slabú stránku. Po akomkoľvek zákroku jej ON dal piškótku a Arien sa zase v čakárni nevie dočkať, kedy zase bude môcť ísť k veterinárovi. Vie, že tam dostane piškótku.

Diel jedenásty: Arien a jedlo

Keď sme pred týždňom zverejnili úmysel písať ďalší diel Arieninho miniseriálu o jedle, jedna naša kamarátka sa nás opýtala, či ideme vydať román na pokračovanie. Presne tým vystihla Arienin vzťah k jedlu. Arien je všetko a v akýchkoľvek množstvách. Spomedzi ôsmich šteniatok jej chutilo rozhodne najviac. Pri miske bola vždy prvá a neodišla ani keď už bola miska prázdna, lebo s takým plným bruškom šteniatka chodiť nevládzu. Keď sme si ju ale priniesli domov, štyri dni nechcela jesť nič okrem sardiniek a piškót. Zabývala sa však a začala jesť aj granulky. Ako chovatelia - začiatočníci poučení literatúrou, nedávali sme šteniatku nič, čo by mu mohlo nejako uškodiť vo vývoji. Dostávala teda iba psie jedlo a psie maškrty. A pri každom varení a jedle na nás robila psie oči. Tak postupne začala okrem Eukanuby dostávať v kuchyni kúsok toho aj kúsok onoho, bavili sme sa tým, že sme skúšali, čo Arien zje a čo nie. Arien zje naozaj všetko. Zo zeleniny má jednoznačne najradšej paradajky a kaleráb. Z ovocia jej asi najviac chutia melóny. Pečivo má najradšej dobre vysušené, aby chrumkalo. Syry a jogurty zbožňuje všetky bez rozdielov. Keď v kuchyni rozsypeme napríklad ryžu alebo múku, Arien sa mení na živý vysávač a podlaha je behom minútky čistá. Samozrejme to funguje aj s akýmkoľvek jedlom. Zistili sme teda, že doma nemáme psíka, ale prasiatko.

Diel desiaty: Arien a dospievanie

Zo šteniatka nám vyrástla psia slečna. A aj keď má Arien za sebou iba dve hárania, už na nej vidno zmeny. Predtým bláznivé šteniatko, ktoré sa každému vrhalo do náručia, sa teraz správa uvážlivejšie a oblizuje nos iba známym. Predtým robila inventúru všetkých svojich hračiek pravidelne dvakrát denne, teraz ju to chytí už len občas a všetky svoje hračky povynáša doprostred obývačky a tam medzi nimi šťastne zaspí približne raz do mesiaca. Hovienka už nejedáva vôbec a na prechádzkach v horúčave nelieta hore-dole, ale sa múdro drží v tieni pána alebo paničky. Keď mala Arien predtým pocit, že ju nechápeme tak rýchlo, ako by sme mali, netrpezlivo prestupovala z nohy na nohu, kňučala, vzdychala, niekedy si aj štekla. Teraz si pred nás sadne a pozerá a pozerá. Akosi vie, že nakoniec uhádneme, čo chce. Vyzerá to ako hypnóza. Ale psy nevedia hypnotizovať. Dúfajme.

Diel deviaty: Arien a umývanie

Tvrdenie, že všetky psy milujú vodu, nie je pravdivé. Naša Arien sa môže prechádzať okolo jazera a nevojde doň, keď sú po daždi mláky, ona ich poctivo obchádza, keď je v tráve rosa, Arien vhupne do trávy, aby si urobila svoju potrebu, ale rýchlo zase vyskakuje na chodník. Viete si predstaviť, ako sa takýto pes kúpe? Možno budete prekvapení, ale jednoducho. Arien pri kúpaní stojí vo vani a netrucuje. Nemá snahu vyskočiť z nej, ani sa nebráni kúpacím procedúram. Ak sa oblizovanie kondicionéru nepovažuje za obranu... Podobne je to aj s umývaním nôh a genitálií po každej prechádzke. Arien stojí vo vani a keď sa do sýtosti napije teplej vody, rad radom podáva všetky štyri labky, aby sa sprchou dali opláchnuť aj medzi vankúšikmi. Dalo by sa teda povedať, že psy milujú vodu, ale každý inú. Arien miluje vodu teplú.

Diel ôsmy: Arien a návštevy

Už od malička sme sa Arien starali o jej spoločenský rozlet. Na každú návštevu sme ju brávali so sebou. Tam sa nám okamžite uložila k nohám a spokojne ležala a žula šnúrky na botaskách alebo žuvaciu kostičku, ktorú sme jej niekedy nezabudli zobrať so sebou. Všetci sa čudovali, aké to je vychované a poslušné šteniatko. Arien sa však naučila, že je v kolektíve obľúbená, a ak zájde na návšteve do kuchyne, niečo dobré dostane. Kuchyňa je na návšteve aj dodnes jej najobľúbenejšia destinácia. Ak nič nedostane, príde k hostiteľovi a tak dlho sa naňho usmieva, kým ten dobrý človek nepochopí, že jej aj napriek hlasným protestom Arieniných pánov určite nejaká tá šunčička alebo keksík nezaškodí. Keď sa však treba správať spôsobne a Arien na návšteve nemôže skúmať byt, nerobí jej problém s hlasným znudeným vzdychom uľahnúť k nohám a čakať na koniec návštevy. Pre istotu však stále zostáva v strehu, či sa predsa len nejaký ten chips neocitne na zemi.

Diel siedmy: Arien a poslušnosť

Ako malé šteniatko mala Arien jediný cieľ: Zjesť čo najviac. Bola a aj zostala veľký žrút. Samozrejme sme si naplánovali využiť túto jej skvelú vlastnosť pri neskoršom výcviku. Arien nás však predbehla a začala sa učiť sama. Pred vychádzkou sme si ju vždy posadili, aby sme jej dali obojok. Na naše veľké prekvapenie si asi po dvoch týždňoch sadla skôr, ako sme ju posadili my. Vraveli sme si - náhoda. Ale keď sme jej zase povedali sadni, tak si bez všetkého akoby mimochodom sadla. Pár dní sme sa presviedčali, že je to náhoda, že trojmesačné šteniatko, ktoré nebolo cvičené predsa nemôže len tak začať poslúchať, ale Arien nás presvedčila o opaku. Odvtedy sme ju naučili už mnohému. Za piškótku sa učí expresne a rada. A aj sa rada predvádza. Ale iba za maškrtu. Zadarmo si iba sadne. Je to cvik, ktorý sa naučila sama a za ten odmenu nepotrebuje...

Diel šiesty: Arien a čierna farba

V podstate Arien nemá obľúbené ani neobľúbené farby. Dá sa povedať, že sa skôr rozbehne k ľuďom oblečeným vo svetlej farbe, ale ani to nie je pravidlo. Jedinou výnimkou je čierna. Keď sa k nej blíži niekto oblečený v čiernom, Arien stojí, chvost spustený, strnulo čaká, čo bude. Ak je to skupinka čiernej mládeže, Arien šteká a hlási nebezpečenstvo. Žiadnu negatívnu skúsenosť nemá, hovorí z nej inštinkt. Rešpekt má aj voči veľkým čiernym psom. Pozná osemmesačného čierneho afgánskeho chrta. Aj veľkého čierneho ruského teriéra. Obaja sú priateľskí, hraví a obaja v očiach Arien predstavujú nebezpečenstvo. Svetlé variety veľkých psov jej vôbec neprekážajú. Nevieme prečo. Asi to bude jedno z mála tajomstiev, ktoré nám v Arieninej povahe zostanú neodhalené.

Diel piaty: Arien a topánky

Ako šteňa Arien zbožňovala obuv. Akúkoľvek, nielen koženú. Kým sme boli v práci, všetky topánky, čižmy a papuče odniesla z chodby do svojho brlôžka. Neničila ich, iba nosila na veľkú kopu. Cesta z chodby do brlôžka bola označená ťažšími kusmi, ktoré asi šteniatko nezvládlo odniesť až na svoje miesto. Takto prešla aj fáza rastu zubov. Bez jedinej zničenej topánky. Potom sme raz našli na jej obľúbenom mieste na hranie na drobnučké kúsky rozmrvené korkové papuče. Topánky putovali do kúpelne. Bývali tam, až kým sme systémom pokus - omyl (vždy s tými polozničenými korkovými papučami) nedospeli k poznaniu, že ju obuvnícka záľuba prešla a topánky sa mohli opäť odkladať v chodbičke. Vydržalo to hádam pol roka. Prišla k nám však na týždeň návšteva s vlastnými papučami. Arien mamu zbožňuje. A ako sme sa presvedčili, kým sme boli na krátkom nákupe, zbožňuje aj mamine tigrované papuče. Roztrhala ich na miniatúrne kúsky, ktoré roznosila po celom byte. Keď sme prišli domov, mama skoro dostala infarkt od smiechu. Arien sme však poctivo vynadali a zase sa o papuče a inú obuv prestala zaujímať. Teda... okrem tej maminej. Tu je láska stále silnejšia ako výchova.

Diel štvrtý: Arien a vrecká

Asi ako každý psík aj Arien je veľmi pozorná a vie si spájať znamenia s následkami. Jej najobľúbenejším znamením je ruka vo vrecku. Nos jej neomylne prezradí, čo sa vo vrecku skrýva. Keď jej nos zistí, že je vo vrecku niečo dobré, majiteľ vrecka sa stáva zároveň majiteľom našej Arien, ktorý sa o ňu musí starať predovšetkým tým, že jej okamžite ukáže a dá všetko, čo jeho vrecko obsahuje. Najhoršie je, keď jej detektor vôní odhalí vo vrecku piškóty. V tom okamihu sa z Arien stáva kôpka nešťastia, ktoré musí dostať aspoň jednu piškótku, ináč celý svet stratí zmysel. V takých momentoch sa zdá, že jej srsť spľasne k telu, rebrá sa vystrčia, Arien sa tvári úplne ako chudáčik a akosi vyvoláva dojem hladného vychudnutého psíka, ktorého niekto vyhodil na ulicu. Úspešne presviedča ostatných psíčkarov o tom, že ju doma týrame hladom a ani naše vrecká plné psích dobrôt nás od tohto podozrenia zatiaľ celkom neočistili.

Diel tretí: Arien a iné zvieratá

Z našich skúseností môžeme povedať, že keby bola Arien človek, asi by viedla útulok. Každé zviera, ktoré stretne, víta krútením chvostíka a opatrným zoznamovaním sa. Takto už spoznala mačiatko, ktoré sa potom predsa len rozhodlo, že sa psov bojí, ale aj mačku, ktorá si Arien prvých pár minút zo sedačky nevšímala, potom ale usúdila, že je Arien nebezpečná keď na ňu tak uprene pozerá a krúti chvostom a ťapla ju labkou po nose. Našťastie pazúriky nechala zastrčené. Morčiatko najprv Arien podrobne oňuchala a chcela by ho aj poumývať (asi jej smrdelo), morčiatko sa však tiež začalo báť, tak sme ich zase oddelili. Vtáky sú pre Arien asi najväčšia výzva. Čím viac ich môže rozohnať, tým lepšie. Celá šťastná uteká za kŕdľom, a aj keď vie, že žiadneho z nich nechytí, nikdy si nenechá ujsť príležitosť vbehnúť medzi ne. Raz však našla na trávniku mŕtveho holuba. Sadla si k nemu nechcela odísť, iba sa tak zvláštne na nás pozerala. Ďalej išla až za piškótku... Akváriové rybičky sú jej obľúbený televízor. Sadne si pred akvárium a pozerá. Vydrží pozerať aj desať minút, potom zaspí. Škoda, že nevieme, či ju priťahuje krása života pod vodou, alebo vidina chutnej večere. Rybičky ona rada!

Diel druhý: Arien a ľudia

Jej všeobímajúca láska nás prekvapila už v jej rannom detstve. Aj keď múdre knihy a skúsení chovatelia píšu o tom, že tibeťáci sú k cudzím rezervovaní, Arien je výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. Pusinkuje každého, koho pozdravíme, samozrejme "svojich" ľudí víta srdečnejšie ako ostatných, ale žiadny odstup ani nedôveru k ľuďom neprejavuje. Keď sme na rušných miestach plných ľudí, správa sa sebaisto a aj keď ju obklopujú ľudia, spokojne cupká vedľa nás. Pomerne často sa stáva, že sa jej cudzí človek prihovorí, alebo na ňu cmukne. Arien sa na človeka pozrie, usmeje sa popod fúzy a odpovie mu pokrútením chvostíka. Ešte aj jej chovateľka Bára Blažejová jej často hovorí, že jej raz ten chvostík odpadne, keď ním bude toľko krútiť.
Iné je jej správanie na chate. Aj keď tam nie sú ploty ani iné hranice, Arien presne vie, pokiaľ je náš priestor a ten stráži. Keď k nám niekto vstúpi na pozemok, pozorne sa pozrie, či dotyčného pozná. Ak áno, veselo krúti chvostíkom a beží mu oproti. Ale ak nie, Arien začne temne vrčať (u takého chlpatého gaučáka tento zvuk pôsobí prinajmenšom hrôzyplne) a z miesta hlboko poštekávať. Akonáhle ale človeka pozdravíme, jej správanie sa zo sekundy na sekundu mení a zo strážneho psa je opäť náš usmiaty tibeťáčik. Večer z balkóna chaty ticho šteká na šumiace stromy a zvuky idúce z lesa. Trošku to pripomína stav, keď si ľudia spievajú, aby sa v tme nebáli. Ktovie, možno si aj Arien takto poštekáva, aby si dodala odvahy v nočnom lese. Alebo iba ticho odpovedá volaniu divočiny...

Diel prvý: Arien a iní psi

Už od malička (ešte keď sa kvôli očkovaniam nemohla kamarátiť so psíkmi), naťahovala vôdzku tým smerom, kde sa čo len mihol psí chvost. Jej radosť po ukončených očkovaniach nepoznala hranice. Konečne mohla ochutnať všetkých tých hafanov, ktorých doteraz mohla z bezpečnej vzdialenosti iba cítiť! Bez rozdielu veľkosti, veku a výzoru od malička vyzýva k hre všetkých štvornožcov, ktorí sú v dosahu. Pre tých väčších je ako lopta, ktorú si pohadzujú z labky na labku, s menšími sa zase hrá ona a tí najmenší sa jej zavesia na chlpy a myslia si, že sú takí rýchli ako Arien, keď im telíčka a nožičky vejú za ňou vo vetre. V okolí je len málo psíkov, ktorí jej stačia v rýchlosti. Keď sa jej zachce, preháňa sa po lúke (hovoríme tomu: chlpy utekajú) a za ňou svorka ostatných psov. Jej výzva k hre vyzerá trošku ináč, ako sa píše v knihách o psoch. Pes by mal vystrčiť zadok a prednú časť tela položiť na zem. Naša Arien začína hru ako mačka. Pravou labkou ťapne kamaráta po ňufáku, labke, chrbte... a tak vyprovokuje naháňačku alebo zápas sumo. Najviac a najradšej sa hrá so svojou o číslo menšou kamarátkou kairnteriérkou Bonnie. Keď sú spolu, ich hru sprevádzajú také zvuky, že sa ostatní psíčkari pristavujú, aby zistili, akí psi baskervilskí sa to na trávniku bijú. A ony sa pritom iba tešia zo vzájomnej spoločnosti...